In today's article, we will deal with the civil law institution of the protection of the entitled heir. In addition to the definition of this concept, we will also focus on the consequences that the law associates with the use of this institute and we will also bring readers interesting insights from court practice.
Inštitút ochrany oprávneného dediča je ustanovený v § 485 až 487 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V praxi jeho použitie prichádza do úvahy vtedy, keď dedičstvo bolo potvrdené nepravému dedičovi, hoci tu boli dedičia zo závetu alebo zo zákona. Ide vlastne o ochranu vlastníckeho práva oprávnených dedičov s tým rozdielom, že zatiaľ čo vlastnícke právo je nepremlčateľné, právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi sa premlčuje.[1]
In the case of the right of an entitled heir to the inheritance, the Civil Code specifically regulates the beginning of the limitation period, which starts to run from the date on which the decision concluding the inheritance proceedings becomes final (§105 of the Civil Code).
Oprávnený verzus nepravý dedič
Inštitút ochrany oprávneného dediča poskytuje právnu ochranu tomu, kto mal byť v dobe smrti poručiteľa dedičom jeho majetku (či už zo závetu, alebo zo zákona), avšak súd v konaní o dedičstve s touto osobou nekonal, pričom dedičstvo potvrdil do vlastníctva nepravému dedičovi. Nepravým dedičom teda bude osoba, ktorá podľa rozhodnutia súdu o dedičstve nadobudla majetok poručiteľa, hoci podľa dedičského práva ho nadobudnúť nemala vôbec, alebo nie v takom rozsahu, v akom ho nadobudla [2].
Nároky plynúce z ochrany oprávneného dediča
The Civil Code, in applying this institute, grants certain rights to both the entitled and the non-entitled heir. At the same time, it also provides legal protection to the person who has acquired the property from the wrongful heir in good faith.
Nároky oprávneného dediča spočívajú v tom, že ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby tento nepravý dedič nemal majetkový prospech na ujmu oprávneného dediča (§ 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
V prípade nepravého dediča sa jeho nároky líšia v závislosti od toho, či bol pri nadobudnutí dedičstva dobromyseľný, alebo či vedel, alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný.
Dobromyseľný nepravý dedič (a teda ten, ktorý nevedel a ani nemohol vedieť že oprávneným dedičom je niekto iný), má voči oprávnenému dedičovi právo na náhradu nákladov, ktorá na majetok nadobudnutý z tohto dedičstva vynaložil, pričom zároveň mu patria aj úžitky z dedičstva.
Ak však bol tento nepravý dedič nedobromyseľný (a teda vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný), má právo len na náhradu nevyhnutne vynaložených nákladov na tento majetok, pričom zároveň mu ustanovenia Občianskeho zákonníka ustanovujú povinnosť vydať oprávnenému dedičovi okrem samotného dedičstva aj jeho úžitky.
Nemo plus iuris verzus ochrana dobromyseľného nadobúdateľa od nepravého dediča
In practice, the question may arise as to what if the non-heir has transferred the ownership right to the property so acquired to another person before he was found to be a non-heir. In general, the Slovak Civil Code is based on the principle that no one can transfer more rights to another than he himself has(lat. nemo plus iuris ad alium transfere, potest quam ipse habet) when transferring and acquiring the right of ownership.
However, in the case of the protection of a legitimate heir, the Civil Code expressly provides for an exception to this principle, the decisive factor being whether or not the person who acquired the property from the wrongful heir was bona fide at the time of acquiring the property. Under Article 486 of the Civil Code, the ownership of such a bona fide acquirer enjoys the same degree of legal protection as if it had been acquired from a legitimate heir, and the protection of the right of ownership of the property so acquired may be sought erga omnes by the bona fide acquirer, for example, by means of an action in equity.‖
Z judikatúry
Rozsudok Krajského súdu Trenčín, sp. zn.: 17Co/95/2012 zo dňa 09.05.2012:
„Povinnosť nepravého dediča pri vydávaní dedičstva pravému dedičovi sa riadi zásadami o bezdôvodnom obohatení. V prvom rade tak sa má jednať o naturálnu reštitúciu, t. j. o vytvorenie takého stavu, aký by nastal, keby dedičstvo nadobudol pravý dedič a iba vtedy, ak to nie je dobre možné, má sa poskytnúť pravému dedičovi peňažná náhrada.“
Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn.: 16Co/41/2021 zo dňa 18.11.2021:
"The applicant was a party to the succession proceedings of the testatrix, in which he was informed that the testatrix had died leaving a will in favour of another person - the testamentary heir - the defendant, and the applicant, as a party to the succession proceedings, did not contest the invalidity of the will. The applicant ceased to be a party to the succession proceedings after he had become acquainted with the will and had declared that he agreed to it. The claim of the intestate heir is part of his right of succession and must therefore be raised in the succession proceedings. A prerequisite for the procedure under Section 485 CC is that the decision on the succession has become final. Only a person who should have had the status of heir in the succession proceedings but who, for various reasons (e.g. because his residence was unknown, a will was subsequently found), had the succession settled without him and the acquisition of the inheritance was confirmed to another person or was confirmed to him in a larger share than he was entitled to. In the majority of cases, application practice considers only a person who was not a party to the inheritance proceedings to be a legitimate heir for the purposes of Section 485 CC. In the Court of Appeal's view, such a conclusion, although marked by a formalistic approach, corresponds to Article 485(1) of the Civil Code, which imposes an obligation on the person who has acquired the inheritance to deliver to the heir entitled to the inheritance the property which he has from the inheritance only if the hypothesis of the legal norm is fulfilled, namely that someone else is found to be the heir entitled to the inheritance after the inheritance has been settled. In the present case, it was not established after the hearing of the succession that someone else was the heir entitled. In so far as the applicant considered that the will was invalid, he should have sought the relative invalidity of the will in the succession proceedings and not the delivery of the inheritance to the heir entitled under Article 485 of the Civil Code after the final conclusion of the succession proceedings."
Procesné uplatnenie práv oprávneného dediča
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa už v minulosti zaoberal posúdením otázky, ktorý z právnych prostriedkov na ochranu subjektívnych práv je potrebné použiť, pričom v uznesení sp. zn.: 6Cdo/111/2017 zo dňa 25.04.2018 konštatoval, že „od prijatia Občianskeho zákonníka je výlučným právnym prostriedkom ochrany oprávneného dediča, výslovne upraveným v § 485 tohto právneho predpisu, žaloba na vydanie dedičstva (hereditatis petitio), pričom v súdnej praxi neboli zaznamenané žiadne pochybnosti, že svojou podstatou ide o žalobu na plnenie alebo na vydanie“.
For more information, or if you need to exercise your rights under the protection of the rights of the entitled heir, please do not hesitate to contact us at: info@grandoaklaw.com.
[1] FEKETE, I.: Civil Code2. Veľký komentár, Bratislava : Eurokódex 2011, p. 1375.
[2] Tamže.
